Aktivity našich študentov

Na našej stránke uverejníme (alebo sa aspoň budeme snažiť) všetky zaujímavé aktivity Vás, študentov, spojené nejakým spôsobom s jazykom a literatúrou. Na titulnej strane sme už uverejnili text z webovej stránky našej školy o divadelnom predstavení Reštavrácia.

Načrieme aj do nášho archívu. Dnes je to transformácia básne Jablko od Miroslava Válka, ktorú mnohí poznáte.

Prajeme príjemné čítanie.images

Zelená plánka

Jablko sa zo skrine skotúľalo na zem. Spomenul som si na časy, keď som „oberal“, jablká zo susedovej jablone a utekal s nimi ako o život. Bolo to dávno. Už nie som tým veselým chlapcom so svetlou budúcnosťou. Moju svetlú budúcnosť som práve vyhodil von dverami. Prosila ma, plakala, sľubovala, ale ja som sa už rozhodol. Bude to tak lepšie. Kľakla si predo mnou a prosíkala. Som predsa nejaký chlap…odstrčil som ju a ona odišla.

Stále si pamätám deň, keď sme sa zoznámili. Bol som ešte len chlapec nemal som ani 20 rokov, ona bola o dva roky staršia, plná radosti, energie, dobrodružstva a neskrotnosti. Bola nespútaná ako tornádo a nemenej ničivá. Bál som sa k nej ozvať, len som na ňu civel. Dala sa so mnou do reči. Pozvala ma na schôdzku. Rozprávala prevažne ona, ja som ju len uchvátene počúval. Bola beznádejne krásna. Doteraz netuším, čo sa jej na mne mohlo páčiť, ona bola všetkým a ja nič. Na druhom rande mi darovala zelené jablko. Potom ma vzala za ruku a zaviedla ma do lesa. Ukázala mi divú plánku, šibalsky sa usmiala a vyštverala sa ako veverička do koruny. Väčšinu schôdzok sme sa túlali lesmi, preskakovali potoky, liezli po skalách a stromoch. Rozprávala mi príbehy, tie najúžasnejšie príbehy, aké som kedy počul. Mala krásny hlas. Smiala sa z mojich chlpatých nôh v krátkych nohaviciach. Veľa sa smiala. Bola čarovná, ako z iného sveta. Ona bola výnimočná.

O niekoľko rokov ma pozvala bývať s ňou. Každý deň bol dobrodružstvom, plný vzrušenia a napätia,  nikdy som sa s ňou nenudil, nikdy sme nepocítili stereotyp. Bol som skutočne šťastný.

Prečo som ju teda poslal preč? Ľudia si budú pamätať to, čo im rozpoviem, nie skutočnosť. Muž má hovoriť pravdu, ja som klamal, aby som si zachoval mužnosť.

Vybrala jablko zo skrine a podala mi ho. Bola to zelená plánka. Prosil som, plakal, sľuboval, ale jej odrazu vážna tvár sa nedala obmäkčiť. „Bude to tak lepšie,“ povedala. Kľakol som si pred ňu na zem a prosil som. Nežne, no rázne ma odstrčila a pokrútila hlavou. A tak som vstal a odišiel. Ona bola dobrodružstvom môjho života, ale sama potrebovala viac. Nebolo možné ju skrotiť, a preto si to ani veľmi nevyčítam. Jej byt bol čoskoro na predaj, zmizla ako krásny sen. A zo mňa bol opäť obyčajný človek znudený sivým životom.

 

Júlia Jakubcová III.C/2013