Tí, ktorí sme boli na stretnutí s Jozefom Hübelom, sme určite neoľutovali a strávili sme v jeho spoločnosti veľmi príjemné chvíle v tomto predvianočnom, akoby zrýchlenom čase.
Beseda sa konala v rámci cyklu besied s úspešným absolventmi nášho gymnázia pri príležitosti jeho stopäťdesiatky.
Spolu s ním – úspešným redaktorom, moderátorom a pôvodným povolaním strojným inžinierom – sme sa poprechádzali históriou od konca osemdesiatych rokov po dnešok.
A nielen to. Z jeho rozprávania sa nám vynorila predstava našej auly zo sedemdesiatych rokov, aj budovy nášho gymnázia, ktorú navštevoval už ako dieťa, keďže tu sídlila základná škola a aj ako tínedžer – gymnazista.
V týchto časoch existovali v gymnaziálnom vzdelávaní dve zamerania – prírodovedné a humanitné a samozrejme aj rôzne experimenty vo vzdelávaní. Ako príklad uviedol, že sa dostal do experimentálnej triedy, do ktorej boli zaradení len vyznamenaní žiaci. Z 33 bolo 31 vyznamenaných a vysokoškolské štúdium ukončilo 32 študentov!
Dozvedeli sme sa, ako sa z basketbalistu stal atlét, z inžiniera žurnalista, čo sa ukrýva za „voľbou“* študovať na technike a ako sa dá za niekoľko týždňov naučiť napríklad aj po poľsky. Prevažná časť jeho zaujímavého rozprávania bola zameraná na profesionálnu prácu v televízii a v rozhlase na pozadí historických premien konca osemdesiatych a deväťdesiatych rokov v bývalom Československu a v Slovenskej republike.
Mohli by sme pokračovať vo vymenúvaní ďalších faktov aj epizód zo života úspešného moderátora a redaktora. Nás však zaujali niektoré myšlienky a ľudské postoje pána Hübela:
„Nezabúdajme, napriek mnohému, čo sa nám na našom spoločenskom živote nepáči, aké dary revolúcia v roku 1989 priniesla: slobodu cestovania, slobodnú voľbu štúdia a slobodu slova.“
Pán Hübel, ďakujeme za váš čas, za váš záujem o nás a za myšlienky, o ktorých budeme určite uvažovať. Prajeme vám veľa osobných aj profesionálnych úspechov.
*Redakčná poznámka: Otec pána Hübela pán Jozef Hübel bol v roku 1968 po ročnom členstve v KSČ, kam vstúpil na podporu politiky Alexandra Dubčeka, vylúčený zo strany a pre svoje postoje bol režimom zaradený medzi tzv. pravicových oportunistov a nepriateľov režimu. Vyše dvadsať rokov nemohol z ideologických dôvodov vykonávať prácu zodpovedajúcu svojmu vzdelaniu a schopnostiam. Po Novembri 1989 bol rehabilitovaný a opäť politicky činný. Zomrel v roku 2014 po ťažkej chorobe.
Dagmar Repaská
