Predstavovať Ľubomíra Tekeliho našim učiteľom či študentom hádam už nie je nutné. Jeden z najúspešnejších študentov v histórii nášho gymnázia, príjemný mladý človek s veľmi peknou slovenčinou a so znalosťami, ktoré by mu hádam mohol aj niekto závidieť. Ale predsa len sme sa Ľuba opýtali na dojmy, ktoré v ňom zanechalo Japonsko a účasť na celosvetovej Geografickej olympiáde v Kjóte.
Ľubo, patríte medzi našich najúspešnejších študentov, už niekoľkokrát sme sa hrdili vašimi úspechmi. V čom spočíva váš úspech? Môžete dať recept, ako byť úspešný?
Z môjho pohľadu spočíva úspech v tom, že som sa donútil niečo urobiť. Minulý školský rok bol pre mňa ťažký najmä z hľadiska školy. Zapojil som sa (ako každý rok) do riešenia Geografickej olympiády a popri tom úspešne spravil štátnice z anglického jazyka. Musel som veľa obetovať – najmä voľný čas. Niekedy sa mi dokonca nezvýšil čas na samého seba. V rámci súťaže som musel urobiť vlastný výskum, ktorý analyzoval náš okres ako mimoriadne významnú banskú lokalitu. Dodnes si spomínam na jeden zimný deň, keď som sa vybral na Hnilec a brodil sa aspoň dve hodiny, aby som sa dostal k jednej starej bani v lese. Stálo ma to predovšetkým veľa psychického úsilia, pretože normálny človek by sa pri tej kope snehu otočil a šiel späť. Snažil som sa ale samého seba viesť, až som tam nakoniec došiel. Myslím si, že sa mi to vyplatilo, pretože som prekonal sám seba a mal potrebný materiál do práce. Tri medaily, ktoré som získal za uplynulé dva roky a samotné šieste miesto na Medzinárodnej olympiáde, vďaka ktorému sme sa stali najúspešnejšou slovenskou výpravou v histórii ale vnímam skôr ako pridanú hodnotu, pretože pre mňa najpodstatnejšie bolo okúsiť si napísanie práce na súťaž a vzdanie sa väčšiny piatkových akcií s priateľmi. A recept na úspech? Celá súťaž by sa dala prirovnať k reality show, len taká nechodí v televízii. Najúspešnejší nie je ten, kto toho najviac vie, ale ten, kto vie zo seba čo najviac dať a využiť. Je to najmä o tom, ako myslíte. V apríli minulého roku som mal jeden víkend spomínané štátnice a druhý už bola súťaž. Na začiatku som si ani len nepomyslel, že by som to mohol nejako úspešne skĺbiť, ale nakoniec sa to podarilo a to len preto, že som bol nastavený na pozitívny výsledok oboch ťažkých víkendov.
Vieme o vašom tohtoročnom úspechu. Skúste však našim čitateľom opísať, čo bolo predtým.
Viac-menej sa najväčšie úspechy týkajú geografie. Úvodný veľký úspech som zažil, keď som sa dostal do historicky prvej zostavy Slovenska na Medzinárodnej olympiáde pre základné školy v roku 2009. Súťaž bola v Mexico City. Odvtedy som nebol na medzinárodnom kole (až teraz), pretože roku 2010 nebolo pre základné školy a 2011 pre stredné. V roku 2012 mi účasť na súťaži v Kolíne nad Rýnom tesne ušla.
Ako prebiehalo súťažné zápolenie? Skúste aj čísla: koľko súťažiacich, koľko krajín, koľko dní – ľudia si čísla pamätajú…
Dokopy sa súťaže zúčastnilo 32 krajín, z každej zostava štyroch geografov. Súťaž mala tri časti. Jeden deň sme riešili všeobecný geografický test. Ten sa delí na šesť sekcií a každá sa týka iného špecifického odboru v rámci geografie. Druhý deň sme išli do terénu a mapovali štvrť Fushimi v Kjóte. K mapovaniu sa vzťahoval aj tretí deň, počas ktorého sme mali vytvoriť kompletný protipovodňový plán trvalo udržateľného rozvoja Fushimi do roku 2035, takže tu som musel použiť najmä kreativitu. Táto časť ma najviac bavila a nakoniec som ju aj najlepšie napísal. Posledný deň bol venovaný multimediálnemu testu, ktorý je zameraný na všeobecný prehľad nielen geografie, ale aj ostatných vied. Každý deň sme po dopísaní testov navštívili nejaké zaujímavé miesto buď v samotnom Kjóte alebo v jeho okolí – napríklad svätyňu Enryaku-ji, najväčšie japonské jazero Biwa a múzeum v jeho blízkosti, no a nevynechal som ani zopár nočných výletov do Kjóta.
Ako na vás zapôsobilo Japonsko a Japonci?
Japonsko je absolútne odlišný svet. Je tam extrémne vlhko, teplo a často prší. Celkovo na mňa najviac zapôsobila architektúra v podobe všade prítomných pagod. Keď som cestoval z Tokia do Kjóta na Shinkansene, tak som si všimol aj krásne šíre ryžové polia, more, v diali kopce. Hoci cez celé Japonsko sa dá prejsť veľmi rýchlo a pohodlne týmto vlakom, je to veľmi veľká krajina a vlak je jedinou vecou, ktorá Japonsko prepája a zmenšuje. No a samozrejme ma zaujali veci, bez ktorých by Japonsko nebolo Japonskom, napríklad voňavé sakury, prepchaté metrá, v každej hotelovej izbe prilby a baterky v prípade zemetrasenia – to je tam takmer každý deň alebo paličky namiesto príboru. Japonci sú veľmi milý národ. Hoci takmer vôbec nevedia po anglicky, snažili sa nám vždy pomôcť. Sú pokojní, úctiví, na nič sa nehrajú a žijú viac-menej v uzavretých anonymných komunitách. Majú poriadneho tímového ducha.
Ak by to bolo možné, čo by ste z Japonska preniesli na Slovensko a opačne?
Asi by bodol ten rýchlovlak, keďže často cestujem do Bratislavy. Ale celkom by postačilo, keby som sem-tam mohol zájsť na obed a dostať k nemu paličky. Také reštaurácie síce u nás sú, ale to sú čínske, ktoré sú úplne rozdielne. Čo by som mohol preniesť zo Slovenska do Japonska? Nič mi nenapadá, myslím si, že keď Japoncom niečo chýba, tak si to vynájdu. Dokonca tam majú súťaž o najkontroverznejší vynález, ktorú minulý rok vyhral držiak na krčné stavce, ktorý nalepíte na okno počas cestovania vo verejnej doprave, a tak si chránite chrbticu.
Čo okrem samotnej súťaže na vás zapôsobilo najviac?
Myslím, že konkrétny zážitok by som asi len ťažko vybral. Musím priznať, že výlet do druhej najvyššej budovy sveta Tokyo Sky Tree a plavba loďou v centre Tokia ma veľmi očarili, ale jediné, čo sa už nikdy nezopakuje, je atmosféra súťaže. Moji tímoví spoluhráči boli veľmi príjemní a mám s nimi nadštandardné vzťahy, čo bolo určite jedným z dôvodov navodenia správnej atmosféry a celkového úspechu tímu. Zažiť niečo také by som doprial určite každému, ale bohužiaľ to sa nedá. Je to veľmi jedinečné a neopakovateľné. Pre mňa je dôležité čo a ako som urobil a ako som sa pri tom cítil, teda aj keby bola súťaž napríklad v Košiciach, tak by som sa z toho tešil.
Pred časom ste povedali, že geografia je vaša láska, ale nechcete sa ňou v budúcnosti živiť. Platí to?
Áno, stále som zastávam tento názor. Keďže som už vo štvrtom ročníku, tak som sa musel profesijne orientovať a vybral som si niečo iné.
Čo vás čaká v tomto školskom roku?
Čaká ma maturita zo slovenčiny, biológie, chémie a geografie. Potom prijímacie testy na lekársku fakultu. Samozrejme, zapojím sa aj do riešenia olympiády, ale už v len testovej časti. Je mi to veľmi ľúto, lebo práce som písal rád, ale potreboval by som na to ôsmy deň v týždni. Ale určite sa pokúsim zabojovať o miesto na tohtoročnú olympiádu, ktorá bude v Krakove. Zároveň dúfam, že postretne veľa zábavy a šťastia v kruhu rodiny a najbližších priateľov.
Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor a Ľubovi prajeme dvojitú dávku entuziazmu, minimálne toľko úspechov a šťastie v každej oblasti života. Dagmar Repaská
